Jeden z najznámejších skladateľov novej slovenskej hudby. Autor opier Bátoryčka [1994], Posledné dni Veľkej Moravy [1996], orchestrálnych diel, inštrumentálnych koncertov, kantát, komorných skladieb, scénickej a filmovej hudby. Popri gymnáziu študoval súkromne harmóniu a kontrapunkt u Jána Zimmera, klavír u Rudolfa Macudzińského a v rokoch 1951-56 kompozíciu u Jána Cikkera na VŠMU v Bratislave. Za
Jeden z najznámejších skladateľov novej slovenskej hudby. Autor opier Bátoryčka [1994], Posledné dni Veľkej Moravy [1996], orchestrálnych diel, inštrumentálnych koncertov, kantát, komorných skladieb, scénickej a filmovej hudby. Popri gymnáziu študoval súkromne harmóniu a kontrapunkt u Jána Zimmera, klavír u Rudolfa Macudzińského a v rokoch 1951-56 kompozíciu u Jána Cikkera na VŠMU v Bratislave. Začínal ako dramaturg Slovenskej filharmónie.V Elektroakustickom štúdiu Československého rozhlasu, v ktorom do roku 1968 pôsobil ako dramaturg a lektor, začal experimentovať s možnosťami elektroakustickej hudby, čo sa prejavilo aj v jeho tvorbe pre film. Od roku 1957 až do vylúčenia zo Zväzu slovenských skladateľov [1973] a zákazu činnosti skomponoval hudbu k približne sto hraným a dokumentárnym filmom. Spolupracoval s dokumentaristami Martinom Slivkom – Voda a práca [1963], Metamorfóza vlákna [1968], Odchádza človek [1968], s Vladom Kubenkom – Vyznávač snov [1970], Galanda [1970], s Ladislavom Kudelkom – Premenená zem [1959], Chlapi z Gaderskej doliny [1963] a i.Osobitné postavenie v Zeljenkovej tvorbe má Igricom ocenená hudba k filmu režiséra Eduarda Grečnera Drak sa vracia [1967], ktorá patrí k jeho najúspešnejším filmovým projektom. Spolupráca s režisérom Štefanom Uhrom na filmoch Slnko v sieti [1962], Panna zázračnica [1966], Tri dcéry [1967], Génius [1969], Keby som mal pušku [1971], Javor a Juliana [1972] a Dolina [1973] priniesla nový pohľad na funkciu hudby vo filme. Hudba prestala byť ilustratívnou, dotvárala atmosféru príbehu a stala sa jednou z dôležitých zložiek filmu.V rokoch 1990-91 bol Zeljenka predsedom Slovenskej hudobnej únie a prezidentom Medzinárodného hudobného festivalu Melos Étos. Od roku 1985 pôsobil ako pedagóg na VŠMU v Bratislave. K filmovej hudbe sa vrátil v roku 1992 filmom režiséra Eduarda Grečnera Pozemský nepokoj. Získal Cenu ministra kultúry SR za celoživotnú skladateľskú tvorbu [2002], Krištáľové krídlo za celoživotné dielo [2005] a Cenu predsedu NR SR za prínos v oblasti hudby [2007].(zdroj: CSFD.cz, autor: SFÚ)